Cestou zo školy sme mali s Andrejkom debatu. Spomenul si na Sašku, postihnuté dievčatko na invalidnom vozíku. Saška vyrastá v domove. Rodičia sa jej po narodení vzdali a za celý čas jej dvanástich rokov ju boli pozrieť iba tri razy. Stretli sme ju na návšteve u našej kamarátky. Dojala ma vysoká schopnosť taktu môjho – vtedy päťročného – syna. Odvtedy Andrejko Sašku občas spomenul .... Často sa pýtal, čo sa jej stalo s nôžkami, s rúčkami a ešte:
- „Mami? A prečo Saška vyrastá v domove?“
- „Pretože ju rodičia nevedeli, nechceli alebo nemohli vychovávať. Neviem.“ (viem, ale je dosť kruté hovoriť ti o tom)
- „Mami, ale ako môžu rodičia nechcieť svoje dieťatko??? Ako ho môžu odložiť???? Ty by si ma nikdy neodložila, že nie?!?!?!“
- „Nie, miláčik. Ty SI MOJE MLÁĎATKO. VŽDY a NAVEKY, nech by bolo čokoľvek .. Zlatinko ... možno ich zaskočilo, že Saška sa narodila postihnutá ... možno sa nevedeli o ňu starať ... nezvládli to ... ťažko povedať. Nesúďme ich, keď ich nepoznáme ... Ale chápem, že ťa tá možnosť vydesila. Nie sme dokonalí a všetci občas konáme nesprávne ...“
Pokračovali sme ďalej v ceste, v debatách. Asi po pol hodine išla oproti nám mladá mamička s približne dvojročným dieťaťom v kočíku. Deco mrnčalo a zjavne sa mu niečo nepáčilo. Mama naň skríkla „Prestaň!!! Si otravný!!!“ a mňa až tak vystrelo ... To milujem, keď dieťaťu (ktoré sa iba snaží vyjadriť spôsobom, ktorým vie, nejaký svoj diskomfort) matka zastaví prívod emočného kyslíka takýmto spôsobom ...
Nezdržala som sa a polohlasne som zafrflala
- „Ty si čo za mama, keď takto pristupuješ k svojmu mláďaťu? ...“
- a zdola sa ozvalo: „Mami, nesúď ju ... možno má zlý deň a iba sa nevedela ovládnuť. Veď aj tebe sa to stáva. A mne tiež ... “ - V sekunde ma prevychovala moja malá najdrahšia bytosť a žiarivo sa na mňa pozrela. A ja som jej poďakovala.