Aj tento raz som zradila samu seba.
.
Išla som na stretnutie s človekom, ktorého som dovtedy poznala iba z jeho textov. Chceli sme pomôcť niekomu tretiemu.
Bol milý, vtipný, nekonečne bystrý a rozhovor držal pevne v rukách.
Vykoľajovalo ma to. Jeho záujem, otázky ... V dennom živote som zvyknutá kočírovať tempo i obsah komunikácie. A zrazu večerná zrada. Zmätene som cítila vlastné rozpaky, kŕč a vnútorné slané pramienky. Ešte skôr, než sme sa rozlúčili.
Keď sa vysloví "moje vnútro plakalo", znie to príšerne pateticky a sentimentálne.
.
Je mi to jedno. Pretože moje vnútro plakalo.
.
Sedela som v rotangovom kresle oproti muzovi, ktorého by som si za iných okolností ani nevšimla. Nezaujal by ma na pohľad.
Ale keď prehovoril, vynoril sa mi vnem horúcej mliečnej čokolády ...
Nie, nebol taký sladký. V jeho hlase znela vášeň k všetkému, čo robí. Že svoje sľuby plní ... Že má kus srdca ... Že má jasno v tom, čo hľadá ... Že nepodlieza vlastné latky ...
.
Povedzte mi, že vidím nemožné ... Možno ma bude menej bolieť, že k nemu by patrila mladá sexi havrania dáma ... možno ma bude menej bolieť, že on má ešte všetko pred sebou a ja som už v inej etape ... možno ma bude menej bolieť, že hoci starnem radostne a pohodovo, keď stretnem muža - raz za sto rokov, ktorého by som brala všetkými dvadsiatimi - už nemám nárok .... míňame sa vekom, i tým, čo nás čaká ....
.
Ten vnútorný kŕč spôsobil môj rýchly útek. Bolo mi s ním tak dobre, že som už nevedela zotrvať. Ten následný smútok mi ukázal, čoho už nie som schopná. Uveriť. Uveriť sebe. Uveriť mužovi. Uveriť, že by som ešte mohla vytvoriť zmysluplný vzťah. Pocítila som, že v tomto zmysle som mŕtva ....