Poznali sme sa dlho, no veľa sme sa spolu nezhovárali. Robila si si láskavo, pokojne a potichu svoje.
Tvoje oči ... stále ich vidím celkom živo. Boli ako hladina oceánu. Premenlivé vo farebnosti od modrej az po tyrkysovú a zelenú ...
Pamätám si naše posledné stretnutie. Išla si sdcérkou. Dve krásne baby. Pochválila si sa mi, že sa ti podarilo pár kíl zhodiť a ja som si pomyslela, ako ti ten mierny úbytok pridal šmrnc ... I nahlas som to vyslovila. Nemala som tusenia, že smrť pred príchodom mení na chvíľu tvár ...
Čakala som svojho synka. Zázrak života. Lietala som v oblakoch. Bola by som najradšej tehotná doživotne ...
A ty si začala si zomierať. Krutosť života ... Ak som to niesla ťažko ja, ako asi bolo tvojim blízkym ...
Mala som pred očami naše posledné stretnutie. Cítila som tvoju radosť z žitia ... Nerozumela som a isto nie sama kládla som si otázku, celkom nezmyselnú ... veď vieš ...
A potom Janko. Tvoj syn. Este nemal osemnásť ... Za sedem dní ste sa s ním rozlúčili. Môže matka prežiť taký žiaľ? Môže zomierajúca matka prežiť takú hrôzu?
Ty si ešte bojovala rok.
A potom, potom mi prišla správa, že tvoje oči už neuvidím. Opierala som sa o kočík a podlamovali sa mi nohy. Ani teraz pre vlahu, ktorá nie a nie sa vypariť, nevidím ...
Naučila si ma neodkladať stretnutia.
Naučila si ma ľuďom hovoriť, čo k nim cítim. Hneď. Nie zajtra. Nie neskôr.
Držím sa viery, že ti je už dobre. Že sa raz stretneme. Že si iba odišla "domov" ... kde su anjeli.
Až pred tromi týždňami som si uvedomila, že tvoje meno bolo z rodu anjelov.
Gabika Serafínová ...