Kto robí bordel v detskej duši ...

Autor: Ľubica Macková | 16.4.2014 o 9:13 | (upravené 17.4.2014 o 10:38) Karma článku: 11,01 | Prečítané:  10186x

- "Nechcem počuť ani slovo!" kričí matka. Ráno, osem hodín, dve deti na ceste do škôlky, rozzúrená matka a ja. - "Ale ja som sa jej ani nedotkla!" hovorí dieťa. - "Už som ti povedala, že nechcem počuť ani slovo!" začala zvyšovať obrátky matka. - "Ale ja som sa jej ani nedotkla ..." ešte stále sa pokúša brániť dieťa. - "Počula si?!?!?! Povedala som ti, že už nechcem počuť ani slovo!! A vieš, čo bude nasledovať, ak si zapcháš uši!!!" ........... Nátlak. Zastrašovanie.  Vyhrážanie sa. Bez dialógu. Bez pochopenia. Surovosť. Bez lásky. ........ Ako sa jedna mama môže takto zhovárať so štvorročným dieťaťom? (môže ... ak sama práve nesie náklad, s ktorým si nevie rady) Scéna pokračovala. Obdivovala som dievčatko, že ešte stále dokáže povedať to svoje "ja som sa jej ani nedotkla" ... Ono nešlo ani tak o to, čo sa s talo .. ale o to, čo bežalo  ... akým spôsobom ...

 

Najprv som bola pred nimi .. potom som spomaľovala, až som sa dostala na ich úroveň a následne za nich. Bola to bezmocná hra môjho tela. Bezmocná v tej chvíli preto, lebo som nevedela násjť spôsob, ako by som zasiahla tak, aby som matke nevzala tvár, dôstojnosť a aby  to malo zmysel i pre dieťa. Aby som dieťa nevystavila ešte väčšej a surovej zlobe.

.

Týchto zážitkov mám veľa ... A chápem, odkiaľ pramenia.

Mám za sebou zážitky, kedy som mlčala a v mojom vnútri ma všetko bolelo. Nevedela som, ako konať. Potom mám za sebou zážitky, kedy som sa snažila niečo rodičom povedať  ... od okríknutia typu "ako sa to správate k svojmu dieťaťu???" až po "On Vám nerozumie ... ešte nerozumie tomu, čo od neho chcete" .. alebo aj "Dôverujte svojmu synovi ... verte mu jeho smútok".

.

Hľadám spôsob, ako sa dotknúť duše týchto rodičov.

Ako sa dotknúť ich srdca, ktoré je zatvorené v klietke vlastných strachov. Lebo nič iné ako strach za týmito surovosťami nie je.

KAŽDÉ PIATE DIEŤA TÝRANÉ?

Kolega sa ma nedávno pýtal, či verím, že x % detí je týraných ... každé piate.

Verím ... Mám nesmierne veľa príbehov z ulíc.

KAŽDÉ PIATE DIEŤA JE TÝRANÉ. NELÁSKOU. NESCHOPNOSŤOU KOMUNIKOVAŤ. NEVEDOMÍM RODIČOV.

Príbehy distingvovaných rodičov, necitlivých k svojim deťom.

Príbehy normálne pôsobiacej rodiny, kde otec povie dieťaťu  V IDÚCOM vlaku, aby OKAMŽITE VYSTÚPILO ... a matka ho v tom podporí ... A STUPŇUJÚ TLAK NA DIEŤA.

Príbehy rodičov, kde nenájdete v domácnosti  hlad alebo špinu .. a predsa je tam hlad po empatii, láskavost, pozornosti  a špina vlastných nespracovaných emócií rodičov.

PREĆO DEŤOM NEVERÍTE?

Chlapček sedel na lavici a plakal. Nie jedujúcim sa spôsobom. Po tváričke mu tiekli slzy ako hrachy ... Veľké. Ticho vzlykal a zjavne sa mu nedalo prestať. Udrel sa. Jeho otec sedel vedľa neho a evidentne mu bolo trápne. Húdol do neho "Bože, už prestaň!!! Tak už nerev! To si chlap?!?"

Kľakla som si k malému, po tvári mi tiekli slzy a hovorím mu: "Ja ti verím, že ťa to kolienko veľmi bolí. Aj ja som sa tak kedysi udrela. A tiež to bolelo tak, že mi až slzy tiekli. Niekedy tie slzičky hovoria o tom, ako veľmi to bolí, však?" Chlapček pokýval hlavou, že rozumie. Otec sa naďalej ospravedlňoval. Korunu všetkému nasadila prichádzajúca matka: "Boooože!!! Ešte stále reve???" Chlapčekovi znova vypadli horúce slzy. Chápala som ho ešte viac ... a bolo mi ešte viac smutno. Najradšej by som ho vzala do náručia a objímala.

NEVEDOMÝ RODIČ - UBOLENÉ DIEŤA

Nijako inak bordel v detských dušiach nevzniká. Len takto.

NEVEDOMÝ RODIČ:

- nemá spojenie so svojimi pocitmi (ako by mohol vnímať dieťa?)

- nechápe svoje vlastné strachy (ani on nebol chápaný ako dieťa, ako by mohol rozumieť svojmu dieťaťu a podporovať ho?)

- vyhýba sa svojim emóciám (príliš bolia ... a dieťa ich zrkadlí ... preto tie reakcie ... preto to hrubé zašliapnutie do blata)

- neuvedomuje si, ako šliape po duši svojho mláďaťa (aj po tej jeho bolo šliapané ...)

NEVEDOMÝ RODIĆ UČÍ DIEŤA, ŽE:

- nemá mať žiadne pocity (a keď ich nebude mať, netreba nič riešiť .. )

- ak aj nejaké má, má ich potlačiť (ešte máme málo depresívnych, ustrašených  a vyhorených ľudí?)

- nemá veriť sebe (takto vzniká parádny zmätok v duši ...)

- byť ovládané strachom je OK (a to chceme zmenu spoločnosti na seba vedomých ľudí ...)

- láska rovná sa strach

- má sa nechať ovládať z pozície sily a nesmie sa brániť

- nemá nárok cítiť sa bezbranne a slabo

.

Zdanlivo to, čo som na ulici robila, nemalo žiaden zmysel.  Ale iba zdanlivo. Pretože matka si všimla, ŽE SOM SI VŚIMLA ... Mlčala som ... v danej situácii čokoľvek by som povedal, by neprinieslo žiaden efekt. Niekedy stačí situáciu spomaliť VŠIMNUTÍM SI. Sociálna kontrola stále funguje. Je to iba prvý krok, ale možno niečo zmeníte. Aspoň povyk rodiča na malé bezbranné dieťa.

Druhý krok je možnosť hovoriť s rodičom. Nedávno sme s priateľmi hovorili o vzniku inštitútu (ale nie inštitúcie), kde by sme s rodičmi hovorili o nich samotných ... ak sú otvorení ... o ich bolestiach, strachoch, o tom, čo ich práve trápi ... čo žijú, riešia, čo sa negatívne premieta do detí ...

Dôležité na tomto inštitúte je, že jeho úlohou je všetkými signálmi vysielať cieľ pomoci pre rodičov .. aby sa stali vedomými a láskavými voči sebe a následne deťom. Teda nie inštitút ovládania strachom, tak ako sú koncipované sociálne ustanovizne.

Kamarát dal príklad: "Nedávno som počul susedov ... je tam stále obrovský krik ... majú nejakú ťažkú situáciu ... neviem, čo s tým. Cítim, že by som mal zasiahnuť ... ale neviem, ako. Sociálku tam nepošlem, aby ich buzerovala ... Proste neviem, ako im pomôcť."

A to je presne ono ... predstavte si, že by bola poradňa, kde by ste mohli zavolať, napísať, povedať ... takýto zážitok, pocit z iných ľudí. (Pretože tí, ktorí sami aktívne hľadajú, pracujú na svojom vnútornom vývoji, tí si nájdu, čo potrebujú ....)  Kontaktovali by sme  ľudí ... ale láskavo. S ponukou podpory, pochopenia a pomoci. Tak, aby nemuseli mať strach. Aby mohli vnímať, že ideme pomôcť. Žiadne motivovanie strachom. Len poskytnutie MOŽNOSTI využiť našu podporu v tom, čo práve riešia. V nejakej ich situácii. Diskrétne. S empatiou.

Toto sú zatiaľ len neučesané úvahy ... neviem, ako to má byť správne .. len cítim, že sú ľudia, ktorí si neuvedomujú vlastnú frustráciu a nemajú dosť síl alebo odvahu prekonať hanbu v sebe ... alebo neveria, že by im niekto mohol pomôcť ... alebo nemajú vôbec náhľad na svoje konanie. Vzdialení sami od seba milióny svetelných rokov ..

VEDOMÝ RODIČ = POHODOVÝ RODIČ = ŠŤASTNÉ DIEŤA

Píšte, zaujíma ma váš názor. Nepíšte mi prosím, ako sa to nedá. V mojom svete je možné čokoľvek. Ešte neviem úplne presne, ako to má vyzerať. Len cítim, že títo rodičia sami potrebujú podporu a pochopenie.

Ide o to, že mať smutné a osamelé dieťa je jeden z najväčších zločinov proti vlastnému mláďaťu. Je to zrkadlo osamelosti a smútku jeho rodičov

TÝCH BATOHOV SA MOŽEME ZBAVIŤ. ODLOŽIŤ ICH POPRI CESTE ŹIVOTOM A VNÍMAŤ SLNKO ... SVOJU SILU, KTORÁ ALE NIKOHO NEUTLÁČA. NAOPAK. POZDVIHUJE.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?