Hľadám svojho mecenáša

Autor: Ľubica Macková | 4.6.2012 o 12:05 | (upravené 4.6.2012 o 17:45) Karma článku: 7,10 | Prečítané:  1366x

Stretla som ju po dlhšom čase. Ten závoj smútku na očiach sa nedal prehliadnuť. Poznám to okamžite. Akýmsi spôsobom vidím do podstaty ľudí. Môžu mi hovoriť čokoľvek. Vidím, ako sú veci naozaj. Vidím, ako im je. Zachytávam ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Odjakživa. Posledný rok – dva  vedome.

Má dve deti. Obe choré, to mladšie postihnuté, vyžadujúce 24 hodinovú opateru. Tie deti majú veľké šťastie, že práve ONA je ich mama. Miluje ich. Stará sa. Neposudzuje. Ešte i pracuje. Osem rokov nemyslela na seba. Osem rokov sa nevyspala. Osem rokov s manželom sami nikde neboli. A teraz ... len niečo šepla o zdravotných problémoch a ponáhľala sa preč. Bolo jej do plaču. Nemohla som to nechať bez povšimnutia. Nie, netrpím spasiteľským komplexom. Iba neviem prejsť s ignoranciou  aj nevyslovenú žiadosť o pomoc. Poslala som jej sms. S tým, že rešpektujem jej hranice i súkromie, no zároveň snímam, že má žiaľ. S otvorenou ponukou na rozhovor. Napísala ihneď. Vymieňali sme si správy. Píše mi, že ju upokojujú a povzbudzujú. 

 

Stretnutie bolo o veciach, ktoré sme už obe vedeli. Karcinóm ... Je tak statočná! Hľadá. Zmenu, najmä v sebe. Dlho, dlho sme sa rozprávali. O tom, ako sa postaviť k chorobe. Prečo vlastne prišla. My ľudia vždy hľadáme, „prečo práve ja???“ ... no dôležité je nájsť „prečo choroba prišla?“.  A tak sme i našli ... odchádzala posilnená, s nádejou ... Budeme sa stretávať vždy, keď bude potrebovať ...

 

Prečo píšem tento príbeh? Je jeden z mnohých, ktoré som na svojej ceste zachytila. Vrátane vysporiadania sa s tým svojím ...

Moje skúsenosti na tému pomáhania iným sú skutočne bohaté. Prešla som cez štátnu správu, samosprávu, neziskovky, dokonca i biznis. Z toho posledného ma doslova a dopísmena „vyhodilo preč“ v momente, keď som si uvedomila, čo mám skutočne robiť.  Je čas transformácie ľudského vedomia. Je mnoho ľudí, ktorí hľadajú. Spojenie so sebou, porozumenie sebe, svetu. Spojenie s vlastnou ľudskosťou. Koncept obohacovania sa  prostredníctvom ega padá do priepasti  ... už tu nemá miesto. Počula som, ako človek, ktorý mal nahromadené majetky, prosil o milosrdenstvo ... v tej chvíli pochopil, že mu nezabezpečia pokojné umieranie ... Prosím – nechápte túto vetu nesprávne ... Hovorím iba, že to, čo dostávame ako výmenu za to, kto sme a čo vieme, by malo byť skutočne VÝMENOU, nie obohacovaním sa na úkor iných. Zdrojov je totiž pre všetkých dosť. Prichádza čas, kedy je zmysluplné deliť sa.

 

Ja sa delím o to, čo viem najlepšie – akýmsi spôsobom sa mi darí liečiť zranenia duše  v ľuďoch. Mám síce k tomu aj „odborný základ“, ale cítim, že tá výbava je ešte aj o niečom inom, čo sa až tak ľahko na malej ploche nepomenúva.

 

Prečo teda píšem, že hľadám mecenáša?

Pretože ľudí zachytávam spontánne. Sú ľudia, ktorí prídu na konzultáciu a zaplatia mi cenu, ktorú som si stanovila ako výmenu. A potom sú tí, ktorých zachytím ja. Nie preto, aby sa stali klientami. Preto, že nedokážem ignorovať to, čo z nich cítim a práve vidím. Vtedy však je neprípustné žiadať výmenu za energiu a čas, ktorý dávam. Máte pravdu. Robím to dobrovoľne. A rada by som aj naďalej. Vidím v tom hlboký zmysel. A zdá sa, že ľudia tiež. Má to iba jeden „hák“ ... uživiť sa týmto spôsobom  nedá.

Áno, môžem sa zamestnať. Áno, môžem nastaviť také ceny, aby som to v zdraví prežila.

Akurát ... pre mňa sa stal dôležitým ten aspekt výmeny. Neobohacovať sa na smútku a nešťastí  iných ľudí. Len výmena. Môcť byť užitočná a môcť tu byť pre mnohých ... Cena, ktorú by som si musela stanoviť,  by veľa ľuďom nedovolila prísť za mnou. A ja by som chcela, aby mohli prísť ... Vytváram semináre na rôzne témy ... o prijímaní smrti, o hraniciach vo vzťahoch, o osobnej výnimočnosti, o strachoch a ich rozpúšťaní ... A ľudia chodia ... a potom mi píšu, na čo všetko prišli. Má to zmysel. No neuživí ma to ... Obchod s duchovnom odmietam. Je ho plný svet. Svet plný falošných prorokov a spasiteľov ...  Strážim svoju cestu. V tej čistote.

 

Na sociálnej sieti už niekedy nestíham odpisovať. Robím to rada, rada počúvam ľudí, pravdepodobne je to moja cesta. Cítim ju tak. Ako správnu, užitočnú, prospešnú ... Viem. Mohla by som ľudí žiadať o poplatok za rady. No prieči sa mi to. A ubezpečujem, že ten vzdor rozhodne nepramení z faktu, že by som nepoznala svoju cenu a nevedela si ju vypýtať ...

 

To, čo ma brzdí, je poznanie, že prišiel čas na iné rozdeľovanie peňazí a výmen.

 

 

Hľadám človeka, ktorý dokáže peniaze vytvárať v spotrebnej sfére a uvedomuje si, že po sebe chce zanechať niečo trvácnejšie. A nie je to tehla postaveného domu. Možno pocit, že budú ľudia, ktorí s vďakou budú spomínať, že jeho srdce pomohlo práve im vyrásť, či zaceliť sa.  Dohodu o tom, aká by mala byť naša vzájomná výmena, by som už ponechala na Vás a na mne ...

 

Hľadám človeka, ktorý pochopil, že dobre umiestnené peniaze v kolobehu neznamenajú vždy dať ich do inštitúcií ... stávajú sa z nich totiž kolosy a molochovia, nenásytní na množstvo výdavkov, ktoré sa v skutočnosti dajú eliminovať. Inšitucionalizácia veľmi zväzuje ... mám kamarátov v pomáhajúcich profesiách od štátnej správy, cez verejné zdravotníctvo až po neziskovky ... ten tlak na systém stráca potom dôraz na samotnú ľudskosť ... Ako mi známy povedal „v tom systéme už nejde o ľudí, ale o ten systém samotný ... čo na tom, že ja s človekom pracujem V JEHO ČASE ... je na mňa vyvíjaný tlak, ABY SOM BOL RÝCHLEJŠÍ ... ABY SA PACIENT UZDRAVOVAL RÝCHLEJŠIE ...“ !!!! Chápete tú absurdnosť?

 

 

Viem. Trúfalé. Viem si predstaviť, koľkí z vás odfrknú ... „To by som aj ja mohol ...!!!“ ... alebo „Ani mne sa nechce pracovať!“ ... alebo „Tá je úúúplne ...!!!“.

Viem. Pracovať chcem a aj pracujem. Práca s energiami a pozornosťou koncentrovanou na iného človeka dokáže i zázraky ... pokiaľ sám človek pochopí, že ten najväčší kusisko práce urobí on sám a ja ho v tom môžem sprevádzať, radiť (tam, kde mi je dovolené) a povzbudzovať. Zároveň však: ak už prišiel čas, tento blog je namieste. A práve tento text tú „správnosť doby“ otestuje.

 

Ďakujem všetkým, ktorí čítali srdcom ... kto pocíti chuť zhovárať sa, napíšte mi prosím  na e-mail: lubimackova@gmail.com

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?